4ever

Aj to tuším budeme spomínať v programe, že sme si to ani nestihli uvedomiť a už sme vyrástli o dve hlavy, zmúdreli najmenej o veľa a už budeme pomaly končiť. Štvorročné gymnáziá veľmi stmelia kolektív, človek tu často nájde svojho budúceho partnera alebo minimálne veľmi dobrých priateľov. A to mi potvrdí asi každí, ale čo mi povie určite každý je to, že na spolužiakov z osemročného nikto nikdy nezabudne, pretože sa stali súčasťou jeho života. A práve preto ma znepokojuje čím ďalej, tým viac fakt, že sa pomaly, ale isto blíži aj náš koniec. Aj keď si myslím, že to nebude koniec ako taký, že sa to možno ani koncom nazvať nedá... Ale aj tak si už teraz neviem predstaviť, že nebudem dennodenne s ľuďmi, ktorých tváre teraz vídam každý deň. Ani vlastne nechcem, a preto si hovorím, že to bude len začiatok niečoho nového a úžasného, čo bude trvať (použijem silné slovo, ale dúfam, že sa mi moje želanie vyplní) navždy. Áno, sme kolektív, ktorý má svoje "muchy", z času na čas robí veci nie veľmi múdre, sem tam sa stále správa ako banda drzých deciek, ale myslím si, že aj napriek tomu sa z nás stali "27 mušketieri" (jeden za všetkých, všetci za jedného). Mnohokrát sme sa pohádali, vrhali na seba vražedné pohľady, urážali jeden druhého, ale aj tak sa to vždy skončilo tým: "Máš tu voľno?". A išli sme ďalej. Preskákali sme toho spolu veľa, aj dobrého, aj zlého a práve za to zlé (hlavne teda za to, čo sa deje v poslednej dobe, za tie nervy so stužkovou a tak vôbec) sa chcem celej oktáve (veď oni sa spoznejú) ospravedlniť a takto im odkázať, že naša stužková bude aj tak najlepšia na svete.
A taká maličkosť na záver... Ak si myslíte, že osemročné gymnázium je krádežou detstva Vašich ratolestí, tak sa veeeľmi mýlite, pretože práve tu som si ja svoje detstvo najviac užila a vlastne ešte aj stále užívam. A viete čo? Najradšej by som si ho užívala navždy...