Ako veľmi sa potrebujeme

 Celý tento môj víkend bol akýsi iný než tie ostatné. V piatok som bola doma, s našimi, čo sa stáva tak maximálne keď som chorá. A dnes, v sobotu sa mi po dlhej dobe zase vôbec, ale vôbec nechcelo ísť von. V tom ale zavolala ségra, že ju mám dojsť pozrieť. Po krátkom váhaní som sa vzala a šla som, veď ona je z tých osôb, ktoré si moju námahu spojenú s cestou k nej zaslúžia. Doma bola len s malým Jurkom, jej synom, teda mojím dvojročným synovcom. Poslednou dobou bopl nejaký chorľavý, tak sa s ním veľmi podebatovať nedalo. A aj hranie sa s ním bolo značne obmedzené. Celý deň bol nejaký nesvoj, každú chíľu plakal. Už sa pomaly blížila hodina, keď väčšinou chodí spať. Tak ho mama vzala do kúpeľne umyť a tak. Zabalila ho to takého toho malinkatého županu, čo mu z neho trčali len konce nôh a odniesla pomaly do postele. Obliekli sme mu pyžamo, do ruky dali plyšovú ovečku, ktorej hovorí zásadne len "havi" alebo "čiči" a uložili ho spať. Chvíľku mrnčal len tak a potom začal žalostivo volať mamu. Sestra si k nemu ľahla a on sa k nej pritúlil, zavrel oči a celú dobu, až pokiaľ nezaspal ju držal za nos. A krááásne sa pri tom usmieval. Tou malou rúčkou jej behal po tvári, dokonca aj keď sa otočil na druhú stranu, chrbtom k nej, tak sa jej neprestal dotýkať a kľudne zaspal. Bolo to krásne... Ako ten drobček zaspal až vtedy, keď cítil, že niekto blízky je pri ňom.
 Jo, človek také veci vie, berie ich ako samozrejmosť a práve preto sa nad nimi ani často nezamýšľa. Tak teda, ako veľmi sa potrebujeme? Až tak, aby sme mohli kľudne spať. A každý predsa vie, že spánok je životne dôležitý...